Neexistuje kávičkár, ktorý by bol šťastný pred svojou prvou šálkou kávy. Deň, ktorý nezačína šálkou kávy akoby ani nejestvuje. Podobne sa cítime všetci, na káve závislí ľudia, ktorí už nemajú ani snahu zatajovať to. Ako to vyzerá v hlave kávičkára, ktorý ešte nemal svoju šálku kávy? Nejak takto.
Otvoríš oči a prvé, na čo myslíš nie je jedlo, ani partner, ale káva.
Prečo je ten svet taký pochmúrny a čiernobiely?
Všetci ľudia na mne určite vidia, že som ešte nemal kávu.
„Čo sa to vlastne deje a aký je deň?“
„Ako dokážu ľudia žiť bez kávy, asi som na nej naozaj závislý.‘‘
Zacítiš niekde nablízku kávu: „Ó káva, prosím, prosím, dajte aj mne jednu!‘‘
„Tento deň bude vynikajúci. Ale až po káve.‘‘
„Kde mám kľúče a okuliare a xy ďalších vecí? Po káve budem schopný nad tým premýšľať.‘‘
„Prečo na mňa ľudia rozprávajú? Už by si mohli zvyknúť, že ich pred kávou nedokážem vnímať.“
„Dá sa chodiť aj inak ako stredom chodníka?! Uhnite mi všetci prosím, ja si idem po kávu!“
„Asi sa celý svet otočil proti mne. Nič sa mi nedarí, ani obliecť nohavice.“
„Dvojité espresso, teda, dobré ráno, jeden celý lístok…‘‘
„Čo som to tu vlastne chcel? Po čo som to išiel?“
„Mohol by ma niekto budiť kávou.“
„Och, sníval sa mi hrozný sen. Že zo sveta zmizla všetka káva.“
„Mám ľudí rád, ale naozaj až po káve.“
Po tom, ako si dáš kávu:
„Je mi naozaj ľúto všetko, čo som povedal pred kávou.“
„Ako som bez teba mohol existovať tak dlho? Príšerných 10 hodín!‘‘
„Konečne si spomínam, čo to mám vlastne dnes v pláne. Aha, aj okuliare sa našli.“
Dopiješ svoju prvú kávu:„Už teraz mám chuť na ďalšiu.‘‘
„Zrazu mi všetko dáva zmysel. Život sa začína vždy až po káve.“
Titulná fotka: Stokpic